V Zákone o Policajnom zbore č. 171/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov je pôsobenie policajnej kynológie v kontexte plnenia jej úloh v činnosti moderného bezpečnostného aparátu upravená nadštandardne. Súčasné znenie jej inštitútov vystihuje celý rozsah tejto bezpečnostnej problematiky využívaný vo výkone policajnej služby. Zákonná úprava policajnej kynológie tým presahuje úroveň právno-bezpečnostného prostredia nielen doma, ale aj v zahraničí.
Pritom v právnych dokumentoch Európskej únie je problematika služobnej kynológie upravená len marginálne.
V Schengenskej dohode 103/ sa nachádza zmienka o použití psov v boji proti drogám v súvislosti „ s potrebou nasadenia modernejších detekčných prostriedkov omamných látok a špeciálne vycvičených protidrogových psov“.
Takisto v Nariadení Európskej komisie č. 1217/2003 zo 4. júla 2003 o ustanovení spoločných pravidiel v oblasti bezpečnosti civilného letectva sa spomína využitie psov na detekciu výbušnín. Nariadením Komisie (EÚ) č. 573/2010 z 30. júna 2010 sa mení a dopĺňa nariadenie (EÚ) č. 185/2010, ktorým sa ustanovujú podrobné opatrenia na vykonávanie spoločných základných noriem bezpečnostnej ochrany letectva v spôsoboch detekčnej kontroly na letiskách a vo fázach výcviku psov na detekciu výbušnín. Rovnako v Dodatku č. 12-D k rozhodnutiu Komisie 2010/3572/EÚ zo dňa 30. júna 2010 je zmienka o schopnosti psa zistiť a označiť výbušný materiál.
12.2 Právna úprava použitia služobného psa od roku 1894 do roku 1945
Z pohľadu historickej genézy uvedenej problematiky je dôležité uviesť, že v rakúskom Zákone o četníctve č. 1 ř. z. zo dňa 25. decembra 1894, ani v rakúskej Služobnej inštrukcii pre četníctvo č. 43 z roku 1895 104/ inštitút použitia služobného psa kodifikovaný nebol. Uvedená inštrukcia bola vykonávacím predpisom nielen k uvedenému zákonu, ale po vzniku prvej Československej republiky, až do 13. júla 1923, aj k československému Zákonu o četníctve č. 299 Sb. z. a n., zo dňa 14. apríla 1920 105/ .
V tom období boli zákony a iné právne normy recipované z monarchie. Ustanovenia inštrukcie bývalého rakúskeho žandárstva boli platné na celom území Československa, okrem niektorých ustanovení bývalej uhorskej četníckej inštrukcie, platných pre Slovensko a Zakarpatskú Rus 106/.
Československé žandárstvo v použití služobného psa tak zatiaľ nadväzovalo len na ustanovenie §-u 13 Zákona o četníctve č. 299 Sb. z. a n. regulujúceho podmienky pre použitie zbrane v nasledujúcich prípadoch:
- v prípade nutnej obrany, aby žandár odvrátil násilný útok na seba, alebo inú osobu
- ak sa nebezpečný zločinec, proti ktorému žandár zakročuje na vyzvanie nevzdá, alebo sa zdráha opustiť svoj úkryt
- ak nie je možné iným spôsobom prekonať odpor smerujúci k zmareniu služobného výkonu
- zamedzenia úteku nebezpečného zločinca, ktorý nemôže byť iným spôsobom zadržaný.
Uvedený zákon však psa ako zbraň nedefinoval.
Do nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona o četníctve platil pôvodný ríšsky Zákon
o četníctve č.1 z roku 1894 (prvý zákon o četníctve č. 19 bol prijatý už v roku 1851 a druhý zákon o četníctve č.19 bol z roku 1876), ktorý oprávňoval použiť zbraň v nasledujúcich prípadoch:
- ako nutnej obrany na odvrátenie útoku vedeného proti četníkovi
- na prekonanie odporu smerujúceho k prekazeniu jeho služobných úkonov
- vo všetkých prípadoch, v ktorých bolo použitie zbrane strážou povolené
- na zamedzenie úteku nebezpečného zločinca, ktorého nebolo možné inak zadržať.
Tento zákon tiež nešpecifikoval použitie psa.
Prvé zámery legislatívne upraviť služobnú kynológiu v žandárstve boli uverejnené až v
Služobnej inštrukcii pre četníctvo z 13. júla 1923 107/. Išlo o zmenený a doplnený český preklad pôvodnej rakúskej Četníckej služobnej inštrukcie č. 43 vydanej bývalým ministerstvom zemskej obrany dňa 20. marca 1895. Táto norma bola novým vykonávacím predpisom k Zákonu o četníctve č. 299/1920 Sb. z. a n. a označovala použitie psa na prenasledovanie utekajúceho za jeden z miernejších prostriedkov.
Inštrukcia uvádzala, že predpokladom použitia zbrane bolo predchádzajúce neúčinné použitie miernejších prostriedkov, pod ktorými sa rozumelo:
- napomenutie rozkazovacím hlasom
- zatknutie
- priloženie zvieracích retiazok
- prenasledovanie utekajúceho naháňaním, poprípade použitím služobného psa
- vyzvanie náhodne prítomných osôb o pomoc.
Zo série prostriedkov, ktoré mal žandár k dispozícii, tak bolo použitie zbrane až na poslednom mieste. V zásade mala byť na dosiahnutie účelu najprv použitá menej nebezpečná zbraň, za ktorú boli považované obušok, šabľa a vztýčený bodák. Karabína a pištoľ boli ako strelné zbrane považované za najnebezpečnejšie zbrane. ..
