Kynológia bola donedávna neurčito definovaná ako náuka, ktorá čerpá svoje najnovšie poznatky z prírodných vied, z biológie, zo zoológie, z anatómie, z genetiky, z fyziológie, a iných. Akoby existovala obava nazvať kynológiu samostatnou vednou disciplínou. Niektoré staršie definície uvedené v služobných normách, boli vecne ešte viac nepresnejšie. Služobnú kynológiu označovali aj ako „všetko“, čo sa týka chovu, výchovy, výcviku a používania služobných psov VB v činnosti Verejnej bezpečnosti“ (Směrnice 1967), alebo ako „činnosť, ktorá súvisí s chovom, výcvikom a využívaním psov vo výkone služby“ (Směrnice 1968). Nepochybne túto náuku nedefinujeme slovami všetko…, alebo činnosť…
O niekoľko rokov neskôr už expertná obec považovala kynológiu vo všeobecnom zmysle slova, a služobnú kynológiu zvlášť, za vysoko špecializovaný odbor. Napríklad len v oblasti chovateľstva sa predpokladala solídna teoretická znalosť anatómie, fyziológie, genetiky, zootechniky, pôrodníctva, zoohygieny a racionálnej výživy (Stanko 1972). O kynológii, ako náuke o psoch, sa v Československu premiérovo zmienil až Hartl (1979) v predslove svojej publikácie. Vzhľadom na to, že primárnym cieľom autora nebola snaha o definovanie pojmu – kynológia, problematike jej názvoslovia a popisu sa v knihe ďalej nevenuje.
Kynologický výkladový slovník (2012) renomovaných autorov, o niekoľko desaťročí neskôr, definuje termín kynológia veľmi presne a stručne: „Kynológia je náuka o psoch“. Viac sa jej výkladom nezaoberá a pojem bližšie nepopisuje. Ďalším, z náuky odvodeným heslám, sa na svojich nasledujúcich stránkach venuje veľmi obšírne a podrobne.
Kynológiu ako vedu u nás prvýkrát zmysluplne definujú autori Krajník, Ďurišin, Kozák, Bohrn (2009). V ojedinelej kvalifikačnej kynologickej publikácii na jej stránkach dokazujú oprávnenosť tohto teoretického počinu a hľadajú súčasne východiska aj pre vývin špecifického kynologického názvoslovia.
Z tohto historického exkurzu vyplýva, že definícii samotného termínu kynológia sa odborná, ale ani vedecká obec nevenovali príliš dôsledne. Bolo však zákonité, že tvorba názvoslovia sa následne, s rozvojom teoretických, právnych a praktických princípov vedy – náuky o psoch, prirodzene vyvíjala a nadobúdala konkrétnu podobu.
Napríklad nové špecializované termíny-kynologická odorológia a forénzna odo- rológia boli výsledkom vedeckého vývoja kynologických metód vyhľadávania, zaisťovania a porovnávania ľudských pachových stôp a ich využitia pri identifikácii osôb v trestnom konaní. Súčasťou novelizácie príslušnej pojmológie sa stali zároveň aj a) animálna odorológia – olfak- torika (čuchový orgán psa sa používa ako analyzátor pachu), b) inštrumentálna odorológia – olfaktronika (ako analyzátory sa používajú fyzikálno-chemické zariadenia, ktoré sú schopné detegovať spektrum pachových látok, zaznamenávať ho vo forme olfaktogramu a určovať jednotlivé zložky pachu).