Pes (lat. – Canis familiaris/Canis lupus familiaris)89/ je výnimočným dielom človeka. Je originálnym výtvorom biologického procesu domestikácie, náhodného kríženia a systematickej šľachtiteľskej práce. Bez náznaku idealizácie jeho existencie v ľudskom spoločenstve, zaujíma v hierarchii postavenia a vzťahu človek – zviera neohrozené miesto v porovnaní s akýmkoľvek iným živočíchom, chovaným v prírode alebo v zajatí. Zdomácnený pes je od staroveku až podnes príkladom symbiózy a činorodej spolupráce dvoch evolučne odlišných biologických druhov.
Kynológia je prostredníctvom samostatného živočíšneho druhu – psa významným spoločenským fenoménom aktívne zasahujúcim rôznotvárnu oblasť ľudského bádania. Jej vplyvu sa nevyhla ani vnútorná bezpečnosť a problematika dostala pomenovanie služobná kynológia. S rozvojom policajných služieb a policajných vied, napr. kriminalistiky 90/ sa stal služobný pes, na prelome predminulého a minulého storočia, organickou súčasťou moderných európskych bezpečnostných zborov.
Dlhodobá kooperácia človeka a psa vyústila do využitia služobného psa v polícii a v iných bezpečnostných službách. Význam spolupráce sa prejavil predovšetkým pri ochrane spoločnosti a v boji proti zločinu. V polícii sa popri názve – služobná kynológia, začal alternatívne používať aj termín – policajná kynológia a služobný pes bol pomenovaný ako policajný pes.
Výhody vzájomnej spolupráce sa prejavili aj v súvislosti so statusom policajného psa a porovnania jeho špecifickej činnosti s prácou služobných psov iných bezpečnostných služieb. Policajný pes zaujíma medzi nimi dominantné postavenie. Široké spektrum jeho „služobného“ pôsobenia zasahuje policajno-bezpečnostnú činnosť v jej hlavných smeroch. Ide najmä o využitie policajného psa v operatívno-pátracom, v trestno-procesnom a verejno-poriadkovom smere.
Korelácia vzťahu psa s človekom a z neho vychádzajúca spolupráca je veľmi dynamická. Nepretržite nadobúda s rozvojom vedy a výskumu nové a nové invenčné impulzy prinášajúce výhody obojstrannej koexistencie. Napriek tomu zostáva v kynológii na poli všeobecného poznania, ale aj základného a aplikovaného výskumu veľa neprebádaných miest. Veda tak zostáva aj naďalej tejto odbornej problematike veľkým dlžníkom.
Vedecké skúmanie predsa len zaznamenalo v policajnej kynológii čiastkový progres. V súčasnosti už poznáme odpovede na niektoré dôležité otázky. Ešte pred viac ako dvadsiatimi rokmi policajná veda nevedela dostatočne presne zdôvodniť výsledky činnosti policajného psa využiteľné v trestnom konaní. Tento nedostatok vo vedeckom skúmaní predstavoval „biele miesta“ najmä v procese dokazovania a rozhodnutia pred súdom.
Prirodzený vývoj mladej vedeckej problematiky si najprv vyžiadal v zmeny v zaužívanom názvosloví. Kynologická terminológia prechádzala postupne historickou obnovou a formovaním nových tvarov. Napríklad termín, vodca služobného psa, rozšírený v odbornej literatúre v prvej polovici dvadsiateho storočia, bol nahradený presnejším a dodnes používaným pomenovaním psovod. Ojedinele sa vyskytol aj artefakt, napr. – psovod služobného psa. Zjavné obsahové protirečenie uvedeného označenia bolo však jasným dôvodom pre jeho diskvalifikáciu a vylúčenie z názvoslovia.
Pri počiatkoch zavedenia policajnej kynológie do služby v období Rakúsko-Uhorskej monarchie, bola problémom absencia pôvodných kynologických termínov v českom a slovenskom jazyku. Nemecký jazyk, v ktorom bola napísaná väčšina kynologických príručiek, mal vypracovanú bohatú slovnú zásobu špecializovaných kynologických pojmov. Potrebu používania českej kynologickej terminológie v policajnej službe si uvedomoval obvodný policajný inšpektor Václav Matoušek. Nevyhnutnosť českého názvoslovia zdôrazňoval už v samotnom predhovore svojej publikácie „Policejní pes, jeho výchova a výcvik pro ochranu i policejní službu“ (1922). Autor v závere svojej knihy prikladá stručný slovníček nemeckých termínov, preložených do materského jazyka.
