Motorky a kynológia.
Naše životné cesty s Ferom Križanom sa spojili niekedy v polovici 90 -tych rokov minulého storočia, keď nastúpil do práce – na odbor služobnej kynológie do Mlynskej doliny. Venoval sa čomu sa rozumel – automobilovej technike. Na tomto mieste v Mlynskej doline spolu zakladal jeho otecko v 40-tych rokoch slovenskú policajnú kynológiu. Ferko mi pútavo rozprával o tom ako chodili s oteckom do výcvikového strediska ku psom, kde sa spolu starali o psov, kŕmili šteňatá a pod.. Pútavo mi sprostredkoval pôsobenia otecka v SNP, kde v skupine veliteľa Jegorova mal so sebou čiernu sučku NO Boru. Ako bol nacistami bol zajatý a cestou na popravu z transportu ušiel, keď mu pomohol starší rakúsky vojak, a bol pritom postrelený. Ferko bol výnimočný rozprávač, optimista s typickým humorom. Jeho spomienky sú publikované v prvých knižkách o policajnej kynológii: Policajná kynológia na Slovensku (2004, 2009) a Policajná kynológia, teória a prax (2016). V Lamači sme mali neďaleko seba záhrady. Stretávali sme sa tam – aj s rodinami. V jeho dielni som obdivoval profesionalitu a zanietenie akým sa venoval technike. Patril ku koloritu a atmosfére Lamača. Do záhrady chodil kŕmiť svoje feny, bol tam každý deň. Svoju pozornosť sústredil aj pretekárskemu rastu synátora Ferka. Raz ma pozval na motocyklové preteky, ktoré sa konali sa na letisku v Trenčíne. Atmosféra v depe Križanovcov bola fantastická. Bol to pre mňa zážitok. Na pretekoch úspešne súťažil aj jeho Ferko a myslím aj Vlado Ruža, ktorého otecko Peter pracoval v jednom z našich kynologických zariadení – vo výcvikovom stredisku v Malých Levároch. Motorky a kynológia patrili jednoducho k sebe.
Ferko Križan bol čestný a férový chlap, boli sme priatelia.
Česť jeho pamiatke!
